Metodika

Do zoznamu KAUZY sú zaradené kauzy bývalej Ficovej vlády takrečeno dokonané. Netvrdíme, že zoznam je úplný. Bývalá vláda bola expertom v politike utajovania, zatĺkania, neinformovania a neverejných obstarávaní. Preto sú kauzy, ktoré tu nájdete, určite len časťou všetkých káuz, ktoré Slovensku uštedril Ficov kabinet. Žiaľ.

Vo všetkých prípadoch, ktoré tu nájdete, sú peniaze už fuč, alebo sú aspoň podpísané zmluvy, takže budeme platiť v budúcnosti. V niektorých prípadoch by sa síce veci ešte dali zvrátiť, ak by bývalá vláda a predseda vlády Robert Fico konali hneď. Lenže oni nekonali. Alebo konali, lenže „konali“ tak, aby sa nič nezmenilo, aby Slovensko o peniaze prišlo.

Pri každej položke uvádzame, o koľko peňazí Slovensko prišlo alebo príde. Tieto peniaze už zaplatili alebo budú musieť zaplatiť daňoví poplatníci. Príčiny sú rôzne a my ich rozlišujeme. Postupujeme takto:

• 
  V niektorých prípadoch hovoríme o podvode, pretože ku kauzám vôbec nemalo dôjsť, keby sa zodpovedný minister správal v záujme občanov a štátu. Takou je napríklad kauza Tipos. Pri nej dokonca neuvádzame sumu, ktorá hrozí na základe zmluvy medzi Tiposom a českým podnikateľom s cyperskou firmou, ale „len“ sumu, ktorú vyplatil štát doteraz: teda 483 miliónov Sk. Žiaľ, ani táto suma nemusí byť konečná. Ak sa naplní najhorší scenár a ministerstvo financií dokoná to, k čomu sa ako akcionár Tiposu zmluvne zaviazalo, náš smutný zoznam doplníme. Čistým podvodom na daňových poplatníkoch je samozrejme aj kauza predaja emisných kvót. Zo svedectiev ministrov vlády ČR je jasné, že zatiaľ čo Česko predávalo oficiálne a na základe jasných zmlúv, Slovensko predávalo za polovičnú sumu neznámej nejasnej firme so sídlom v garáži v USA. Slovensko stratilo zhruba 2 miliardy Sk.
• 
  V iných prípadoch nekritizujeme projekt samotný, ale že sa stal vo vládnej „réžii“ predraženým: peniaze boli vyhodené zbytočne a sú nenávratne stratené. Takým je napríklad elektronické mýto. Spustiť ho určite treba, lenže tender na dodávateľa vyhrala najdrahšia ponuka, drahšia o 6,6 miliardy – a vyhrala ju tak, že ostatných súťažiach s lacnejšími ponukami proste vyradili. Preto hovoríme o kauze, v ktorej je projekt elektronického mýta bezdôvodne predražený. (Samozrejme, „dôvody“ pre firmy, ktoré tender vyhrali, sú dozaista príjemné.)
• 
  Ďalšie prípady zasa označujeme ako plytvanie a klientelizmus. Takými sú napríklad mnohé nákupy v zdravotníctve, keď sa „obstarávajú“ zbytočné položky v premrštenom rozsahu a keď sú dodávateľom spoločnosti spojené napríklad s osobou predsedu NR Pavla Pašku (v jednej bol spoluvlastníkom, v inej figuruje jeho synovec).
• 
  Alebo sú to kauzy z kategórie predražené a zbytočné. Takou je napríklad rekonštrukcia Bratislavského hradu (realizuje firma J. Širokého), ktorá sa rozrástla z pôvodnej investície 1,2 mld. Sk na 3,8 mld Sk zo štátneho rozpočtu. Ani v tomto prípade netvrdíme, že hrad nepotrebuje nevyhnutnú rekonštrukciu. Ale do vyplytvaných peňazí zahŕňame navýšenú položku 2,6 mld, pretože nové ubytovne pre poslancov, o ktoré sa pôvodný projekt rozšíril, považujeme v čase krízy za neodôvodnený a zbytočný výdavok.
• 
  No a napokon sú tu prípady, kedy sú peniaze nenávratne stratené. Tú sú napríklad peniaze, ktoré si ľudia sporili na svojich účtoch v II. pilieri dôchodkového sporenia. Akonáhle poslúchli odporúčanie vlády (a častokrát nehanebné strašenie) a z II. piliera vystúpili – Ficova vláda zobrala ich peniaze a okamžite ich minula. Tak tomu bolo v roku 2008, kedy vláda minula 4,5 miliardy korún z účtov bývalých sporiteľov v II.pilieri. Ficova vláda dokonca plánovala minúť aj peniaze takých sporiteľov v II. pilieri, ktorí ešte ani nevystúpili (v štátnom rozpočte na rok 2009 plánovala takto minúť 10 miliárd korún od 150 tisícov sporiteľov, ktorých si naplánovala „presvedčiť“, aby sporenie na dôchodok opustili).